Charles B.

Cudzinec
Koho miluješ, záhadný muž, povedz! Otca, matku, sestru alebo brata?
Nemám otca ani matku, nemám sestru ani brata.
Priateľov?
To je slovo, ktorého zmysel mi zostal do dnešného dňa neznámy.
Vlasť?
Neviem, v ktorých končinách leží.
Krásu?
Rád by som ju miloval, božskú a nesmrteľnú.
Zlato?
Nenávidím ho, ako vy nenávidíte Boha.
Ach, čo teda ľúbiš, prečudesný cudzinec?
Milujem oblaky......... plynúce oblaky..........
do diaľav plynúce nádherné oblaky!

Smrť milencov
Zaspíme v izbe plnej ľahkých vôní
na lôžku hlbšom ako temný rov
a čudný kvet, čo z poličky sa kloní
pod krajším nebom pre nás rozkvitol.

Vdýchneme chtivo, až to kdesi zvoní,
jas vlastných sŕdc, čo ešte nezhasol
a ako fakľa, ktorá horí z tôní,
v zrkadle duší iskrí meteor.
Raz večer, v mystickej a modrej chvíli,
vzbĺkneme spolu, jediní a číri,
jak dlhý vzlyk.... vzlyk plný lúčenia

A neskôr Anjel, zastaviac sa v bráne,
oživiť príde, bytosť blažená,
temné zrkadlá, z ktorých popol vanie.

Opíjajte sa
Musíte byť stále opojení. V tom je všetko.
Je to jediná otázka. Aby ste necítili strašné bremeno času, čo vám drví ramená a skláňa vás k zemi, musíte sa bez ustania opíjať.
Ale čím? Vínom, poéziou alebo cnosťou, čím chcete. Ale opíjajte sa !
A ak raz precitnete na schodoch domu, na zelenej tráve v priekope, v úmornej samote izby a zbadáte, že opojenie sa stráca, pýtajte sa vetra.... pýtajte sa vlny, hviezdy, vtáka, veže, pýtajte sa všetkého, čo uniká, všetkého čo vibruje a kvíli, všetkého čo hovorí a spieva, pýtajte sa aká bije hodina. A vietor, vlna, hviezda, vták a veža vám odpovedia: Bije hodina opojenie! Aby ste neboli martýrmi času opíjajte sa......
Opíjajte sa bez ustania! Vínom, poéziou alebo cnosťou, čím chcete!



... Na lôžku leží Modla, vládkyňa snov.
Ako sa sem dostala? Kto ju priviedol? Aká magická moc ju ustanovila na tento trón snenia a rozkoše? Že na tom nezáleží? Je tu! A ja ju spoznávam. Áno, tu sú tie oči, ktorých plameň preniká večerným súmrakom. Tie prenikavé a strašné zreničky, ktoré spoznávam podľa ich zákernej zlomyseľnosti! Priťahujú, uchvacujú a požierajú pohľad neobozretného pozorovateľa často som ich skúmal, tie čierna hviezdy, ktoré si vynucujú pozornosť a obdiv.

Aké prenikavé sú súmraky na jeseň! Prenikavé až k bolesti! Lebo plné blaženosti sú pocity, v ktorých to neurčité nie je znamením slabosti. Niet ostrejšieho hrotu nad hrot Nekonečna. Nevýslovná je rozkoš ponárať zrak do nesmiernosti nebies a mora. Samota, tíšina, nedosiahnuteľná čistota azúrovej oblohy! Na obzore chvejúca sa bodka bielej plachty, ktorá je taká malá a osamelá, že mi pripomína moje nevyliečiteľné bytie, monotónna melódia vĺn – všetky tie veci myslia cezo mňa alebo ja myslím cez ne (lebo v nesmiernosti snenia moje jaj sa rýchlo stráca) Vravím myslia, ale malebne a melodicky bez vypočítavosti, bez sylogizmov a dedukcií.
A predsa myšlienky, ktoré zo mňa vychádzajú alebo ktoré vyvierajú z hĺbky vecí, zakrátko nadobudnú nesmiernu intenzitu. Energia rozkoše vyvoláva nevoľnosť a je prameňom skutočného utrpenia. Moje priveľmi napäté nervy sa už iba ostro a bolestivo chvejú.
A teraz ma desí hĺbka oblohy a hnev do mňa vháňa je priezračný jas. Necitlivosť mora, nemennosť scenérie ma poburujú.... Či naozaj treba ustavične trpieť a unikať pred krásou. Príroda, neľútostná čarodejníčka, ty večne víťaziaci sok, nechaj ma!
Prestaň pokúšať moje túžby, moju pýchu!
Skúmanie krásy je súboj, v ktorom umelec v hrôze kričí ešte skôr ako je porazený.

Mačky
Vášnivý milenci, učenci s váhou v mene
rovnako milujú v období zrelosti
húf mačiek pri dome, tie silné bytosti
jak oni sedavé, aj oni uzimené.

Priateľky poznania a čírej rozkoše
v tichu i v hrôze tmy blúdi ich silueta
Erebos vzal by ich za poslov do podsvetia
no slúžiť žiadna z nich pre hrdosť nemôže.

Driemajúc vznešene schúlia sa v polotiene
jak sfingy do hlbín samoty zahľadené
akoby v úžase na večnosť zaspali

Roj iskier magických v bedrách im plodne planie
a škvrny zo zlata jak piesky do dialí
v mystických zreničkách žiaria im nebadane.

Spev jesene
Do chladných temnôt sa čoskoro ponoríme
Zbohom buď, živý jas prikrátkych našich liet!
Počujem v nárazoch akoby v cintoríne
dunivé polená na dlažbe dvorov znieť.

Hlboko pod kožu zima mi vnikne sváry,
hrôza a nenávisť, námaha bez ceny....
Jak slnko, ktoré len polámanom pekle žiari
na balvan ľadu sa srdce mi premení.

Každý pád polena počúvam v triaške kŕča,
z tesaných šibeníc sotva znie horší tón
Jak veža je môj duch, jak veža čo sa rúca
pod čoraz prudšími údermi baranom.

Zdá sa mi v mámení tej monotónnej piesne,
že rakvu náhlivo zbíjajú v diaľave...
Pre koho?.... Jeseň je. A leto do tmy klesne?
Temný zvuk zvoní už na odchod výprave.

Milujem zelený svit očí v tvojej tvári,
tíšivá nádhera, no dnes mi zhorkol cit.
Ani jas v kozube či bozky v budoári
mi slnce nad morom nemôžu vyvážiť

A predsa miluj ma, vylieč ma nehou trýzne,
hoci mám srdce zlé hoci je skazené
Sestra či milenka buď slasťou, ktorá mizne
v slnečnom západe, tej pýche jesene.

Čas náhli. Do hrobu. A ten je beda žravý!
Dovoľ mi na tvojom lone si zažnúť sny,
nech cítim so smútkom za jasom letnej riavy
žltý a sladký lúč jesenných sviežich dní.